Rastlinná liečba je taká stará ako ľudstvo samo. Choroby sa liečili najprv inštinktívne, využívali sa len divo rastúce rastliny, ale archeológia podala dôkazy o tom, že 4000 rokov p.n.l. sa liečivé rastliny aj pestovali. Rastliny boli odjakživa najdostupnejším prostriedkom na liečenie.
Jedným z najstarších liečebných systémov je tradičná čínska medicína. 3000 rokov p.n.l. v Číne napísal cisár Huang-Ti prvú lekársku knihu Nie king (Liečebník). Druhé najvýznamnejšie terapeutické posolstvo zanechal Egypt. V polovici tretieho tisícročia p.n.l. pôsobil lekár Imhotep. Po smrti sa stal objektom kultu, bohom lekárstva. Staroveká India nám zanechala ajurvédske princípy liečenia, hojne využívajúce bylinné materiály.
V Biblii sa môžeme dočítať v Mojžšových knihách z 12. st. p.n.l. rady o používaní liečivých bylín. Esejské spoločenstvo v oblasti Mŕtveho mora bolo známe svojimi terapeutickými znalosťami. Liečiteľské umenie vyspelých kultúr Mayov, Aztéokov a Inkov zaniklo spolu s ich civilizáciou.
Väčšina medicínskych vedomostí prenikla do Európy z Rímskej ríše, kde pôsobili významní, zväčša grécki lekári. V 12. st. p.n.l. pôsobil v Grécku Asklepios, neskôr sa stal bohom lekárstva. Za najslávnejšieho lekára staroveku sa pokladá Hippokrates (460-377 p.n.l.). V ľudskom tele predpokladal existenciu 4 štiav – krv, hlien, žlč a tzv. čierna žlč. Kládol dôraz na dôkladné vyšetrenie, až potom indikoval príslušnú liečbu, ktorá sa opierala o prirodzenú životosprávu a prírodné liečivé prostriedky, hlavne byliny. Zdôrazňoval vysoko etický vzťah lekára k pacientovi.
Autor prvého dochovaného herbára je Dioklés z Karystu. Aristoteles sa rastlinami zaoberal skôr z filozofického hľadiska, jeho žiak Theofrastos sa zaoberal ich históriou. Autormi kníh o liečivých rastlinách boli aj Dioskures a Plínius.
Druhý najznámejší lekár staroveku – Galenos – žil v Ríme. Ordinoval lieky pripravené z rastlín vylúhovaním a rozotieraním (podľa neho sa označujú prípravky, ktoré sa ďalej chemicky neupravujú – galeniká).
Po nástupe feudalizmu sa liečiteľská prax sústreďovala do kláštorov. Liečili mnísi i kňazi, k najznámejším patril Kozma a Damián, pôsobili v 3. st.. Pri rieke Eufrat pôsobili nestoriáni.
V 6. st. mních Benedikt založil lekársku školu v Monte Cassine.
Karol Veľký (768 – 814) – popri pestovaní ovocia a zeleniny úradne nariadil aj pestovanie okrasných a liečivých rastlín. Zaslúžil sa o ich rozšírenie v Európe. V roku 1000 založili benediktíni kláštor s nemocničným oddelením na Zobore, v roku 1075 v Hronskom Beňadiku. Liečiteľstvu sa venovali aj cisteriáni v Štiavniku a kartuziáni v Kláštorisku v Červenom Kláštore (známy mních Cyprián).
Abatiša Hildegarda z Bingenu (1098-1179) – autorka lekársko-prírodovedeckého diela.
Z arabského lekárstva je známy Avicena, jeho dielo Canon medicine, bolo až do 17.st. oficiálnou učebnicou medicíny v Európe, v arabských krajinách až do 20.st.
Aplikáciu prírodných vied do medicíny presadzoval Theofrastus Bombastus Paracelsus (1493-1541). Pokladali ho za reformátora medicíny. Predpokladal existenciu 5 esencií, vplyvu ktorých človek podlieha. Pri liečení odporúčal syntetické chemické zlúčeniny. Zameriaval sa na štúdium liečivých látok v rastlinách. Rozvíjal teóriu signautra plantarum (alebo signatura rerum)– dáva do súvisu vonkajšie znaky rastliny s ich liečivým účinkom.
Slovania liečili bylinami odpradávna, liečeniu sa venovali vedmy a bylinkárky. Dodnes je veľmi silná ruská a ukrajinská bylinkárska škola. U nás bolo veľmi rozšírené olejkárstvo– v Kláštore pod Znievom sa tomuto umeniu venovali mnísi a obyvatelia okolitých obcí toto remeslo prevzali od nich. Pripravovali liečivé oleje, masti a vody. Podomoví olejkári boli známi po celej Európe, v Turecku, na Sibíri. Olejkárstvo zaniklo až začiatkom 19.st. Jednou z najznámejších kníh o bylinkách u nás je Zelinkár od Juraja Fándlyho.
Vedomosti o rastlinnej ríši sa šírili hlavne prostredníctvom herbárov. V roku 1486 – ilustrovaný Hortus sanitatis (Záhrada zdravia), napísal ho frankfurtský lekár Kaub. Z českých autorov – František z Prachatíc, taliansky – Mattioli (1500-1577) osobný lekár cisárov Maximiliána I. a Maximiliána II.. V roku 1946 vyšiel prvý slovenský herbár, ktorý zostavil botanik Ján Futák.
Zakladateľom nového odvetvia medicíny – homeopatie - je Christian Friedrich Samuel Hahnemann – Organon liečebného umenia (1810).
Juraj Fandly Zelinkar, Herbar L.Thurzova, nevyslo nic komplexne o fytoterapii na Slovensku,nieco mozno vknihach Prof. Miku.
Dobrý deň chcela by som sa opýtať že či by ste mi nevedeli pomôcť mam prácu o fytoterapii na Slovensku ale na internete mi toho veľa nenašlo a sama by som sa o fytoterapii rada dozvedela viac.
Zaujimave spojit dejiny a prax :)
krásne čítanie, ďakujem a tešim sa na kurz :)