Aromaterapia je súčasťou prírodnej medicíny, konkrétne fytoterapie, ktorá využíva éterické oleje extrahované z rastlín na liečebné a kozmetické účely. Vdychovanie éterických olejov vracia sviežosť a zdravie, harmonizuje celú osobnosť, pôsobí na fyzickej, psychickej, mentálnej a energetickej úrovni. Významne ovplyvňuje našu myseľ a emócie.
Aromaterapia je prevntívna terapia i osobitný nástroj liečenia. Jej hlavným poslaním je posilnenie obranyschopnosti organizmu, odbúranie stresu, depresií. Je vhodná i pri poruchách sexuálneho života.
Ide o holistickú terapiu, pretože sa zaujíma a zároveň aj zasahuje stav mysle, tela a ducha človeka. Podstata väčšiny chorôb spočíva v hĺbke duše. TČM, ajurvéda i liečebné systémy starých Slovanov uznávali existenciu životnej energie v živých organizmoch – čchi, prána, živa – esenciálne oleje sú životné látky rastlín, ktoré vznikajú spolupôsobením rastlín, slnečného žiarenia, zeme a vody. Preto ich môžeme chápať ako poslov energie a vedomia. Čchi rastlín napomáha prúdeniu čchi v ľudskom tele.
Ľudí odjakživa priťahovali zázračné vlastnosti aromatických rastlín. Tie sa používali od prvých dôb existencie človeka – na kuchárske, liečebné, kozmetické, rituálne, obradné, náboženské účely. Ľudia zistili, že niektoré aromatické rastliny majú schopnosť meniť stav vedomia, navodzujú pocit uvoľnenia alebo ospalosti, povznesenia, eufórie.
Pri nadväzovaní vzťahov má vzájomný “pach”rozhodujúcu úlohu. To, či si dvaja ľudia “budú voňať” rozhodne o ich budúcnosti. Ide o tzv chémiu lásky, čiže zložitý neurologicko-psychický proces rozpoznávania vhodného partnera. Vo zvieracej ríši samičky vylučujú feromóny, zvláštne pachové látky, ktoré majú prilákať samcov. V ríši rastlín tieto pachové látky predstavujú silice, čiže esenciálne oleje, ktoré priťahujú opelivý hmyz, alebo naopak, odpudzujú možných škodcov.
Všetky staré civilizácie poznali účinky rastlín, i tých aromatických. V mladšej dobe kamennej (6 – 9 tisíc rokov p.n.l.) človek objavil, že oliva, sezam a ľan obsahujú mastné oleje, ktoré sa dajú vylisovať. Natierali si nimi vlasy i telo. Aby sa nekazili a príjemne voňali, pridávali do nich aromatické byliny.
Rozvoj aromaterapie nastal hlavne v Egypte – aromatické oleje boli súčasťou ich každodenného života – kozmetika, liečenie, rituály, balzamovanie, ochrana papyrusov.
Gréci a Rimania priviedli používanie aromatických olejov k dokonalosti – natierali si nimi telo, odevy, i steny budov. Hippokrates odporúčal každodenné masáže s aromatickými olejmi ako prostriedok na dosiahnutie zdravia. V Herodotových spisoch nájdeme zmienku o výrobe aromatickej zmesi na skrášlenie tela – asýrske ženy kameňom roztĺkli drevo cyprusu, cédra a olibana, zaliali to vodou a miešali to, až kým sa nevytvorila masa, ktorou sa natreli. Keď si to na druhý deň zmyli, ich pokožka bola vláčna, jemná a krásne voňala.
V Biblii je zmienka o príprave „svätého oleja“ Mojžišom, ktorý sa potom používal na pomazanie nových kňazov. Kráľovná zo Sáby vlastnila sady s aromatickými rastlinami a stromami.
I Ježiš používal vonné oleje ma liečenie a dokonca existuje názor, že preklad Gecemanská záhrada nie je správny, že išlo o jazmínovú záhradu a kameň, ktorým bol privalený vchod do jeho hrobu bol vlastne kameň na lisovanie jazmínového oleja.
O liečení aromatickými olejmi vedel i Avicena, arabský lekár, ktorého spisy boli až do začiatku 20. st oficiálnymi učebnicami orientálnej medicíny.
V stredoveku Paracelsus - tiež používal na liečenie aromatické esencie. Počas epidémií moru v Európe sa aromatické rastliny používali na vydymovanie domov a nemocníc, používali sa už vtedy ako silné antiseptické látky, ktoré pomáhali ochraňovať zdravých a uzdravovať chorých. Prvé vedeckejšie skúmanie esenciálnych olejov sa uskutočnilo v 19. s t kedy oficiálne bolo uznaných 22 aromatických esencií (harmanček, škorica, jalovec, levanduľa, citrón, mäta, rozmarín...).
Prvé dielo Aromaterapia napísal v roku 1924 francúzsky chemik Gattefossé. Spočiatku sa zaujímal len o kozmetické využitie aromatických rastlín. Postupom času získaval stále viac skúseností s liečivými účinkami aromatických rastlín a po vlastnej skúsenosti, keď sa popálil a ponoril ruku do levanduľového oleja a ruka sa mu zahojila bez jaziev a infekcie, celý svoj život venoval výskumu a šíreniu účinkov aromatických olejov.
Ďalším Francúzom, ktorý sa venoval aromaterapii bol lekár Jean Valnet. Počas vojny liečil ranených vojakov aromatickými olejmi. Napísal v roku 1964 dielo Aromaterapia. Táto kniha priniesla medzinárodné uznanie aromaterapii ako skutočnej liečebnej terapii.
Tretie francúzske meno je meno Marguerite Mauryovej, ktorá položila základy lekársko-kozmetickej terapie založenej na masážach. Vydala knihu Tajomstvo života a mladosti. V roku 1962 dostala medzinárodnú cenu estetiky a kozmetológie za prínos k prírodnej starostlivosti o pleť. V Londýne otvorila kliniku aromaterapie.
V súčasnosti najznámejšou knihou o aromaterapii je kniha britského autora Roberta Tisseranda – Umenie aromaterapie. Jeho publikácia rozšírila znalosti o aromaterapii do celého sveta a znamenala zvýšenie záujmu o tento druh prírodnej terapie. V mnohých krajinách boli založené zväzy, alebo inštitúty aromaterapie – vo Francúzsku sa aromaterapia vyučuje na lekárskych fakultách, aromaterapeuti sú registrovaní a pracujú na základe licencie. Aj v Čechách existuje silné aromaterapeutické hnutie, organizujú kurzy, 4 ročné školy aromaterapie. Poliaci majú svoj časopis aj zväz, ktorý združuje registrovaných aromaterapeutov. Na Slovensku nič také neexistuje.