Človek sa ku prírode správa ako k neživému objektu. Ešte dnes sa deti v škole učia o živej a neživej prírode. Všetko v prírode je živé, vzniká, mení sa, umiera... Predstavy, ktoré má človek o svojom okolí formujú jeho správanie. Ak si budeme myslieť, že zviera necíti, je tupé, iba prijíma potravu a dýcha, budeme voliť prístup, ktorý je dnes bežný: týranie zvierat sa len nedávno stalo v právnom systéme SR priestupkom! Bitúnky, veľkochovy sú ďalším príkladom. Orná zem je pre nás samozrejmosťou. Skoro nikto nevie, že každý deň mizne obrovské množstvo pôdy, ktorá človeka živí, je znehodnotená a bude trvať tisícky rokov, kým sa vráti k životu.
Naše deti vyrastajú v takomto prostredí a budú pokračovať v tomto spôsobe života. Sociálny systém, ktorého sme súčasťou sa formuje na základe väčšinového súhlasu. My súhlasíme, ak tým žijeme. Ten druhý je len prostriedkom na moje uspokojenie, Nie zmyslom a cieľom mojich snažení. Naše vedomie je zamerané len na svojho nositeľa, uspokojuje egoistické požiadavky jednotlivca, ktorý si za každú cenu chce zadovážiť pôžitok.
Otázke svetonázoru, čiže prevládajúcej myšlienky, ktorá určuje náš štýl života nie je dnes venovaný priestor, málokto sa venuje hlbšiemu zamysleniu sa: ako funguje svet? Čo je to okolo mňa? Dokážem spoznať podstatu vecí? Ako spoznávam?
Náš život určuje materializmus a mechanistický pohľad na svet. Odjakživa človek hľadal najideálnejší model spoločnosti, sociálneho usporiadania. Mal ho stále pred očami. Je to včelie spoločenstvo. Harmónia vo včelstvách a bezpodmienečná oddanosť jedinca cieľu, ktorým je zachovanie a zmnoženie celku. Včely tento ideál plánujú inštinktívne. Pre človeka musí byť naplánovanie tohto cieľa vedomé (uvedomelé). Znamená to opustenie starých štruktúr a paradigiem. Tvorivé a suverénne zvládanie prác v úli svedčí o existencii spoločenstva, ktoré pozná svoj cieľ a ktoré spoločne a solidárne pracuje na jeho dosiahnutí a odkladá pritom svoje záujmy.
V ľudskej ríši: človek prevezme úlohu, aj keď sa mu zdá nezvládnuteľná, alebo ako krok späť, vzhľadom na jeho vývojový stupeň. Kto by bol ochotný z lásky k celku obmedziť, alebo vzdať sa vlastných potrieb a túžob?
Matka včiel je orgánom jednoty, súvislosti, spojenia celku. Človek by mal rozvinúť pocit prepojenia s celkom (firma, statok, inštitúcia, spirituálne spoločestvo). Pravidelné stretávanie sa, spoločná práca a zábavy. Nedá sa to nanútiť (komunistický kolektivizmus). Spoločné ciele musia byť organickou súčasťou vedomia človeka.
Včelstvo je ako celok usporiadané ako nezávislá, oddelená entita. Včely ako jeden organizmus kontrolujú všetky aspekty života v úli a udržujú stabilnú vnútornú teplotu v zime aj v lete. Včelstvo je jedinou bytosťou, pozostávajúcou niekedy aj z 50 000 jednotlivých včiel, ktoré fungujú ako telové bunky viacbunkového organizmu. Zaužíval sa termín superorganizmus. Presahuje svoje jednotlivé zložky. Je viac než len súhrnom jednotlivých častí. Jednotlivá včela nie je schopná prežiť osamote. Včelstvo je súhrnné prostredie, ktoré vyzdvihuje každého jednotlivca na úroveň vyššej formy života. Ide o vysoko vyvinutú matricu života. Na včelstvo môžeme pozerať ako na predzvesť budúcich ľudských schopností, vedomej harmonickej spolupráce medzi rozdielnymi individualitami.
Najväčším vnútorným orgánom v úli je plást. Včely majú schopnosť tvoriť vosk sami zo seba a tvoriť plásty, zaberie im to 90% života. Plást je miestom, kde sa naplánujú rôzne funkcie a fyziologické procesy, je to kostra včelstva, miesto, kde dochádza k premene nektáru a peľu na med a pergu. Plást slúži ako platforma pre komunikáciu, ako plástový internet. Plást je súčasťou imunitného systému, obsahuje mikrobiologicky aktívny propolis a sídli v ňom symbiotická fauna podobná prostrediu v ľudských črevách. Plást je aj pamäťovým nástrojom. Celá história včelstva je zdokumnetovaná v stavbe plástu a v pachu, ktorý je v ňom uložený. Aj keď sa včely pohybujú po pláste po tme, vďaka pachovej stope vosku vždy presne vedia, kde sa nachádzajú.
Kommentare